Pán Gavroň,
ďakujem Vám za článok o modelároch v Humennom. Som dojatý, z toho, že som si mohol prečítať aspoň jednu vetu z modelárskej histórie v Humennom, ktorej som bol súčasníkom. Nebola úplne presná, ale to vôbec nevadí, lebo ma to o to viac provokuje, aby som sa pridal do diskusie a veci upresnil a to z vďaky a úcty tým, ktorí mohli za to, že som ja a so mnou aj mnohí ďalší moji rovesníci v Humennom, dostali šancu, v polovici šesťdesiatych rokov, stať sa leteckými modelármi.
Nutkanie postaviť si lietajúce lietadlo (myslené samozrejme letecký model) ma sprevádzalo od narodenia. V mojej snahe sa mi snažil pomôcť aj môj otec, keď mi z 5mm nábytkárskej preglejky urobil model lietadla, kontúrami pripomínajúce slávnu „Dakotu“ (= Douglas DC-3), ale jednomotorovú, takže to mohol skôr byt Ju – 52, ale bez motorov na krídlach. Model, s takýmto poctivým profilom krídla „rovná doska“, alebo presnejšie „rovná 5mm preglejka“ a s rozpätím necelý meter, samozrejme nemohol lietať a to tým menej, že jeho „motorom“ boli tri, alebo štyri, námorníckym uzlom spojene a asi centimeter široké gumy odstrihnuté zo starej motocyklovej „duše“. Na jedno natočenie sa moje lietadlo prudko rozbehlo, dokonca, ale to iba niekedy, chvost zdvihlo, ale nikdy nevzlietlo. Nuž tak som sa dovtípil, že to budú asi kolieska (boli použité z nejakej starej hračky), ktoré brania vzletu môjho lietadla. A tak som začal venovať mimoriadnu pozornosť rôznym olejom a mazadlám, ktoré mali spôsobiť, aby kolieska podvozku kládli čo najmenší odpor a moje lietadlo mohlo vzlietnuť. Napriek všetkým snahám sa mi to nikdy nepodarilo… Bolo to v roku 1960 a ja som mal osem rokov…
Nasledujúce roky ma iba utvrdzovali v tom, že môj otec, dovtedy v mojom živote absolútna autorita na všetko, lietadlám skrátka nerozumie.
Našťastie som mal dobrého kamaráta a spolužiaka zároveň, Števka Sedlára, ktorý trpel rovnakou modelárskou „podvýživou“, ale mal to šťastie, že mal staršieho brata Andora, ktorý už modelárčil. Rád by som veril tomu, že patril do modelárskej skupiny, ktorú viedol pán Bruno Andršt, v polovici päťdesiatych rokov. (Dalo by sa to overiť, Števko Sedlár, majster z Chemlonu, stále žije v Humennom, aj keď je už viac turista, ako letecky modelár). Takže, od roku 1960 do roku 1965, bolo u mňa veľmi intenzívne, ale iba platonické modelárčenie. Skrátka veľa krásnych snov, ale nič realizované. Nerealizované preto, že som nevedel ako na to…
No a asi v roku 1961 sa kdesi vysoko rozhodlo, že v humenskom Chemku sa bude vyrábať umelý hodváb a aby sa výroba čím skôr rozbehla, ktosi, kdesi rozhodol, že to tam prídu rozbehnúť odborníci, ktorí to vedia robiť. A ti odborníci boli v závode Slovhodváb Senica a medzi nimi bol aj Ing. Štefan Baláž. Do Humenného prišiel na „rok, alebo dva“, než sa rozbehne výroba. Výroba sa rozbehla a pán Baláž zostal. Bol do morku kosti letecký modelár a to bolo naše požehnanie. Po čase, keď sa v Humennom rozkukal, pocítil „absťáka“ z nemodelárčenia a tak založil letecko-modelársky krúžok. Bolo to na jeseň v roku 1965 a ja som bol na úvodnej schôdzke…
Ak to niekoho zaujíma, napíšte, budem pokračovať.
No a tak.
J. Sabo
P.S. Pozdravujem Arpiho Csontosa, ak sa na mňa ešte pamätá.