Ako som sa dostal k leteckému modelárstvu….
Ako chlapci sme obdivovali lietadlá, ktoré ponad Humenné prelietavali a sadali práve v obci Kamenica nad/Cirochou, kde bolo postavené letisko v 30 -tich rokoch. Cez vojnu bolo používané ako záložné letisko a po vojne tu začal čulý ruch. Armáda používala letisko na štarty lietadiel ťahajúcich terče pre výcvik protilietadlových delostrelcov umiestnených na starých Vaľaškovciach. Keďže ženy sa zapájali už aj do takýchto oborov, po jednej nešťastnej náhode (vraj sa povrávalo, že pilot ktorý sa skamarátil z jednou zameriavačkou, si zmenil gusto na inú delostrelkyňu, a to sa mu vypomstilo, pretože miesto vlečeného mecha bol skoro zostrelený on aj z lietadlom) vymenili sa na letisku disciplíny a tak sa dostali k slovu parašutisti.
V roku 1946 alebo 47 (viď fotografiu, kde v pozadí vidieť letištnú budovu na ktorej je veterný rukáv) bol usporiadaný letecký deň v Kamenici nad Cirochou a kde bolo 8 až 10 lietadiel. Vtedy som mal 5 alebo 6 rokov. Aby som sa prestal báť lietadiel, tak sme išli na ten letecký deň. Škoda, že sa nezachovala aj fotografia lietadiel, ktoré tam boli na stojánke (otec ich aj vyfotil, ale film sa niekde stratil).
Strašne som sa bál lietadiel, pretože v roku 1944 kedy bolo bombardované Humenné zažil som šok, keď prvýkrát zhadzovali bomby na mesto. Bolo to niekedy v lete. Sirény ohlasovali poplach náletu. My sme bývali na fare Reformovanej cirkvi na ulici Hlinkovej (predtým Kossúthová, potom Kováčska a teraz Osloboditeľov oproti Plzenskej reštaurácii). Pretože fara bola prázdna po smrti pána farára Alexandra Böszörményiho,tak si ju otecko zobral do prenájmu a mal tu zriadenú v prednej miestnosti krajčírsku dielňu. Pri nálete Ruských lietadiel na Humenné, hral som sa s Klárikou (Krausovou) na naháňačku okolo kuchynského stola. Bola vtedy aj s jej mamou u nás, pretože na fare bola pivnica, do ktorej sme sa mohli počas bombardovania ukryť. Naši otcovia stáli na dvore pred kostolom a pozerali na lietadlá ako nalietavajú na mesto. Potom môj otec prišiel po mňa do kuchyne, zobral ma na ruky a vyšli sme von na dvor pozerať sa, ako lietadlá zhadzujú tzv. „Stalinové sviečky“ na osvetlenie bombardovaného priestoru. V tom veľký výbuch a rinčanie rozbíjaného skla. Prvá bomba spadla od nás vzdušnou čiarou asi 100 metrov a zasiahla Židovský kúpeľ z ktorého zostali len trosky. Zrazu sme boli všetci v pivnici pod farou.
Pri druhom nálete sirény už vopred hlásili nálet a obyvatelia východnej časti mesta utekali k Lackovciam, kde na poli za Lackovskou lávkou si rozložili periny, biele plachty, aby ich z lietadla videli a ich nebombardovali. Odvtedy, ako som začul sirénu napr. keď ohlasovala požiar, bežal som ozlomkrky domov, aj keď som bol od bydliska dosť vzdialený a kričal som, že letia lietadlá, aby bombardovali mesto. Až po tom leteckom dni, kedy som sa mohol dotknúť vlastnými rukami lietadla, som sa zbavil strachu z lietadiel a začal ich obdivovať.
Od roku 1951 bolo v Kamenici nad Cirochou zriadené výcvikové stredisko parašutistov. Môj bratranec Milan Holinský, ktorý chodil na strednú školu školu elektrotechnickú v Košiciach tu každý týždeň v sobotu absolvoval parašutistický výcvik (ináč spával u nás v Humennom). V nedeľu ráno som sa šuchol k nemu do postele a vtedy mi rozprával a kráse letu na padáku. Žiaľ ako 18 ročný zomrel na TBC, ale rozprávali medzi sebou moja a jeho mama, ktorá bola sestrou mojej mamy, že to dostal práve z toho parašutistického skákania od popruhov, ktoré mu natrhli pľúca a tak dostal TBC (babské reči).
V tom čase bola na Laborci v mieste tzv. Plaváreň vybudovaná parašutistická výcviková dráha aj zo zoskokovou vežou, kde sme chodili aj my si (tajne) vyskúšať túto dráhu. Raz, po viacerých zoskokoch, som vyšiel na vežu, ako skúsený parašutista, a pri zoskoku sa mi zasekol popruh do bočného háčika na skautskom opasku (mal som vtedy asi 11 rokov – 1952). Visel som tam na pravom boku zaháknutý a začal som si uvoľňovať ľavou rukou popruh, pričom som sa ho držal pravou rukou. Dlho som sa s tým mocoval, až mi kamarát zakričal, aby som sa aj druhou rukou snažil otvoriť sponu. V tom, ako som sa pustil aj pravou rukou, váhou môjho tela sa táto narovnala a z výšky asi 3 metre som dopadol do pieskoviska tak, že som už nestačil urobiť kotrmelec, ale otvorenou dlaňou som narazil na zem, pričom došlo k prasknutiu kosti v zápästí (viď foto z nemocnice)
V roku 1953 vznikol Zväzarm aj v Humennom v priestoroch bývalej väznice, pri rímsko-katolíckom kostole. Prvými krúžkami, ktoré začali svoju činnosť bol rádioamatérsky krúžok pod vedení pána Bálinta a letecko-modelársky v roku 1953, ktorý bol napojený na výcvik pilotov a parašutistov v Kamenici nad Cirochou. Vedúcim bol Paľo Prebehajla. Členmi krúžku boli Štefan Zajac, Ivo Grec, Ivan Haluška a ďalší na ktorých mená si už nespomínam, ale bolo nás asi 8 až 10 členov.
V krúžku sme začínali stavaním šarkanov. Prvý let komorového draka sme púšťali práve na Všetkých svätých na kopci pod cintorínom, ktoré sa volalo Hancovo pole. Pofukoval mierny vietor, ktorý po čase zosilnel. Na drak sme namontovali batériu a na krídla žiarovky. Vo vzduchu potom to vyzeralo, ako keby sa vznášal kríž. Ľudia na cintoríne sa križovali a žasli nad vznášajúcim sa krížom. Potom sa šnúra utrhla a dral odletel smerom na Brestov. Nikdy sme ho nenašli.
Tu je preukaz „Svaz pro spolupráci s armádou“ z roku 1953:
Letecko–modelárska dielňa, terajšia stavba Všeobecnej zdravotnej poisťovni naproti rímsko–katolíckemu kostolu na Mierovej ulici. Predtým tam bolo OSP a predtým to patrilo Zväzarmu. Tá budova bola totiž väznicou a po II. svetovej vojne ju poopravovali a v roku vzniku Zväzarmu bola jej daná do vienka. Podľa stanov začínajúceho Zväzarmu, letecký modelári boli predvojom, resp. prípravkou na budúcich letcov a parašutistov. Ďalším modelom, ktorý sme tam začali stavať už bol model vetroňa – terajšej A3 -ky a to VOSA (Viď plánok modelu Radoslava Čížeka).
Zalietávali sme tiež na Hancovom poli. Jedného pekného dňa moja VOSA nabrala výšku a uletela. V tom období sme ešte nevedeli nič o dútnakoch, prípadne o časovačoch. Na Vianoce som dostal darček od otecka, stavebnicu modelu vetroňa na obrázku.
Nepamätám ne jeho názov, ale bola to stavebnica nejakého Českého podniku s kompletným vybavením, takže nebolo potrebné dokupovať žiadny iný materiál. Jediná chyba, ktorá bola, že v návode nebol popísaný postup zalietavania modelu, čo sa mi aj pozdejšie vypomstilo. Po Vianociach sme aj kamarátmi išli ho zalietať hore nad Kalváriu. Toľko sme už vedeli, že model sa má púšťať proti vetru a tak po poskladaní som ho vypustil z ruky smerom ku Kasárňam. Prvý pokus – model išiel prudko k zemi. Tak sme tam špekulovali, že čo s tým. Nakoniec nejako sme sa dovtípili, že budem musieť podložiť výškovku….Nakoniec to dopadlo tak, že model zostal dlho stáť na skrini v spálni.
Dosť často sme chodievali s mamkou a oteckom do Sniny k Bartovcom. Totiž sme najbližšia rodina. Otec bol bratom mamky Fredka a Dežka. A mamka bola zasa sestrou ich otca. Fredo tiež začal pokukovať po modelárčine, ale teraz už presne nepamätám (asi to bolo v päťdesiatich rokoch) postavil si gumáčika, ktorý sme zalietavali u nich na dvore.
Ako chlapec mal som rôzne záujmy a to o turistiku, futbal – predsa brat bol humenským brankárom, a tak som skúšal aj tento šport. Raz v parku, kde bolo futbalové ihrisko v mieste terajšieho Kultúrneho domu, sme hrali futbal a jeden z pracovníkov „VKUS“ – krajčír, ktorý hrával už aj za humenské B -čko, napálil loptu z jedenástky tak prudko, ja som bol brankárom, že zase v zápästí mi praskla kosť. Mal som veľmi krehké kosti, trikrát som mal prasknutú kosť na pravej a aj na ľavej ruke a raz ľavý kotník. Raz, keď som sa vracal z lyžovačky na „Červenej debri“ nad Kudlovcami, chodník, ktorý tam viedol z mestského parku, krížom cez lesík, mal asi v strede tri staré jablone. Niekto ich zrezal a tak peň, ktorý bol zasypaný snehom nebolo vidieť. Po tomto chodníku sme stále vracali domov a ten nás doviedol až celkom k bráne parku. Tak som do toho pňa narazil. Jedna lyža sa odopla (mal som predsa „kandaháry“), ale druhá držala a tá spôsobila, že mi praskla kosť v ľavom kotníku.
Potom som sa už modelárčine nevenoval, lebo pán primár chirurgického oddelenia Leňo, povedal mamke, aby začal mi variť veľa strukovín na spevnenie kostí. A fakt to pomohlo. Tak som sa začal venovať aktívnejšie športu – atletike, gymnastike (tá mi veľmi nešla), basketbalu, hádzanej a volejbalu. S basketbalom som toho zažil dosť, pretože už ako 15 ročný som občas hrával v A -mužstve na bratovu „registračku“.
K modelárčine som sa vrátil až vo svojich 27 rokoch a to v „polepšovni“ – Detskom domove so zvýšenou výchovnou starostlivosťou na Bielych Vodách pri Mlynkoch, kde som nastúpil v roku 1967, ako vychovávateľ. S riaditeľom som sa dohodol na vytvorení letecko-modelárskeho krúžku. V krúžku boli 5 -ti chlapci. Materiál som nakúpil v Košiciach v modelárskej predajni na Šrobárke. Prvý model, ktorý sme spoločne postavili, bol model vetroňa, tiež si už nepamätám sme zalietavali na Dobšinskom kopci nad priehradou. To isté bolo so zalietávaním, čo aj s mojou stavebnicou. Až po čase som začal odoberať časopis „Letecký modelář“ a tam som zistil dosť vecí, ktoré mi ako amatérovi – začiatočníkovi boli „španielskou dedinou“.
V roku 1968 sme sa presťahovali s manželkou a budúcim úspešným modelárom – synom Attilom do Humenného, kde som nastúpil na stavbárske učilište Chemkostavu ako športový referent. A tu začínala moja dráha výchovy leteckých a raketových modelárov v Humennom.